Niet pochýb o tom, že rozprávky sprevádzali životy mnohých generácií pred nami a naďalej budú vypĺňať životy našich detí i budúcich pokolení. Stereotypná pôvodná rozprávka často prináša nejaké posolstvo. To buď poukazuje na to, že zanedbávanie obvyklých súdobých morálnych noriem vedie k tragickému koncu, alebo je ukážkou toho, že konanie v súlade s morálkou a „dobrota“ majú šťastný koniec. Tieto pohnútky sa pritom ovíjajú okolo životov princov, princezien a hrdinov spomínaných príbehov.

Aj keď rozprávky existujú už veľmi dávno, ich moderná podoba tak, ako ich poznáme dnes, sa začala formovať vo viktoriánskom období, aby deťom i dospelým poskytla ten najpozitívnejší a nie príliš zložitý obraz. Tieto postavy sa objavujú často a medzi najobľúbenejšie patria princ a princezná. Princ býva vyobrazený ako driečny, s dokonalým telom, statočný, zábavný, bystrý, očarujúci a citovo empatický. Princezná v typickej rozprávke býva často dobrá, nevinná a krásna – priam svätica s kráľovským titulom. Je plachá a skromná a prijemná na to, aby pohla čo i len prstom na svoju obranu. Je celkom závislá na hrdinovi príbehu, ktorý jej má prísť na pomoc. Aj to má svoj základ v tom, aké postavenie mala žena po celé stáročia v spoločnosti, pokiaľ ide o jej status oproti mužovi. Dokonca i v ranom období písaných rozprávkových príbehov bola žena vždy jemná a bezmocná, či už bola kráľovského rodu alebo obyčajnou poddanou. 

Do istej miery prispôsobenou podobou tradičných rozprávok sú tzv. „Disneyovky“, ktoré predstavujú obľúbenú verziu založenú na udalostiach doby, v ktorej boli predstavené verejnosti, a na veľkej dávke toho, čo práve diktuje kultúra zábavy. 

Disneyho princezné často stelesňujú kultúrne znepokojenie či postoje doby, v ktorej boli uvedené do hlavných médií prostredníctvom predmetného filmu. Tridsiate roky 20. storočia boli dekádou, kedy Walt Disney predviedol Snehulienku, úplne prvú disneyovskú princeznú. Predstavovala prevládajúci idealizovaný pohľad na ženu danej doby – ženu, ktorá mala byť zdržanlivou a pasívnou. Vlastne väčšina klasických prvých hrdiniek vrátane Popolušky a Spiacej krásavice je považovaných za najmenej feministicky vykreslené disneyovské princezné, pretože úplne závisia na krásnom princovi a nedokážu brániť seba, svoje postavenie ani ďalšie svoje hodnoty. 

Po Spiacej krásavici z roku 1959 sa tridsať rokov neobjavila žiadna ďalšia disneyovská princezná.  Ženy zatiaľ začali získavať silnejšie postavenie v spoločnosti, či už v sociálno-politickej oblasti alebo ako spotrebiteľky na všetkých trhoch, vrátane zábavného priemyslu. 

Nová éra disneyovských princezien, ktoré nasledovali, začlenila tento nový spoločensky akceptovaný pohľad na ženu vo svete, no stále si uchovala isté tradičné znaky starých príbehov. Malá morská víla Ariela napríklad preukazuje určitú mieru nezávislosti, keď sa rozhodne ísť za svojím snom a žiť medzi ľuďmi. Táto nezávislosť je však zobrazená trochu sporným spôsobom, nakoľko pre získanie muža svojich snov sa Ariela vzdá svojho hlasu, no tým zanedbá svoju zodpovednosť voči svojej rodine a spoločnosti, ohrozí svoje kráľovstvo a jeho osud vloží do rúk čarodejnice. Za týchto okolností je žena nezávislá, no len pokiaľ ide o hľadanie lásky.

Hoci mojím zámerom nie je podrobná analýza disneyovskej produkcie, pozrime sa krátko na ďalšie princezné, ako napr. Pocahontas. Je to postava, ktorá nie je natoľko vymedzená romantickými vzťahmi a v animovanom filme sa objavila v roku 1995 po tom, čo boli v dvoch desaťročiach od polovice 70. rokov minulého storočia posilnené práva pôvodných obyvateľov Ameriky zákonmi o ochrane práv a záujmov kmeňa. Bola prvou disneyovskou princeznou z radov pôvodných obyvateľov a je považovaná za vôbec najnezávislejšiu disneyovskú princeznú (aj keď sa kritizuje presexualizovaný obraz žien pôvodných obyvateľov Ameriky a nepresné vyobrazenie daného obdobia, ako aj skutočnej povahy vzťahu medzi Pocahontas a Johnom Smithom). 

Po Pocahontas nasledovali Mulan v roku 1998 – ďalšia odvážna princezná, ktorá má veľmi ďaleko od ostýchavosti a stáva sa hrdinkou vlastného príbehu, dokonca sa v plnej zbroji objavuje na bojovom poli (prezlečená za muža, ktorý ide do vojny namiesto jej otca) – a veľmi dlho očakávaná prvá africko-americká princezná Tiana v roku 2009, ktorej túžby boli značne odlišné od jej predchodkýň. „Jej snom nie je mať svojho princa a vládnuť svojmu kráľovstvu, ale otvoriť si reštauráciu.“ Stať sa podnikateľkou je určite moderným snom pre disneyovskú princeznú.

Je jasné, že s meniacou sa spoločnosťou a jej hodnotami, nie je idealizmus, taký charakteristický pre tradičných princov a princezné z rozprávok, vierohodný a nemôže byť braný vážne. A napriek tomu sa zdá, že symbol rozprávkovej princeznej ako stelesnenie všetkého dobra a dokonalosti, je pre naše deti upokojujúci. Možno by mali písať vlastné príbehy, pretože keď vytvárajú svoj príbeh založený na silnom a driečnom princovi a krásnej a láskavej princeznej, rozvíjajú si tvorivosť a predstavivosť, budú do životov svojich postáv začleňovať otázky a hodnoty týkajúce sa ich súčasného života, myšlienky, pocity, nádeje, obavy a svoje okolie. Možno je skvelým prvým krokom k nezávislému mysleniu a tvorivosti to, keď sa deti spoliehajú na vlastnú predstavivosť a vlastný pohľad na život, pocity a okolie, namiesto aby sa spoliehali na to, že im celé javisko postaví zábavný priemysel.

 Naša kniha „Stratená princezná“ sa usiluje stať takýmto príbehom. Keď sme spolu so sestrou Carmel (mala som vtedy 11 a sestra 8 rokov) tento príbeh napísali, vytvárali sme ho so všetkým, čo sme považovali za dôležité. S vecami, ktoré sme milovali, ktorých sme sa báli a ktoré sme si želali. S myšlienkami na ľudí, ktorých sme stretli a ktorí na nás zapôsobili, ktorí k nám boli láskaví i tých, ktorí láskavosť potrebovali, aj tých, čo boli neláskaví. So spomienkami na miesta, ktoré sme navštívili i na všetky, ktoré na nás ešte len čakali. Chceli sme byť hrdinami svojho príbehu bez ohľadu na pohlavie, rasu či vek. Všetky tieto myšlienky a túžby sme zabalili do príbehu, ktorý sa stal „Stratenou princeznou“.